Inovátori, hudobní géniovia, priekopníci housu. Existuje niekoľko vyznamenaní, ktorými by bolo vhodné označiť Louiea Vega a Kennyho Dope, ktorí, ako Masters At Work, boli zodpovední za pravdepodobne najpôsobivejší zoznam prác v histórii housu. V priebehu 90. rokov nastavili latku náročnosti tvorby houseu z hľadiska kvality aj kvantity ohromujúco vysoko a ich spoločný vplyv na širšiu oblasť tanečnej hudby nie je možné neoceniť.

V tomto viac dielnom rozhovore rozoberieme ranné vplyvy na ich vlastnú kariéry, ich plodnú dynamiku štúdiovej tvorby ako aj to, prečo môže byť ich najnovší projekt začiatkom novej éry príbehu Masters At Work.

Louie, prvýkrát si navštívil Paradise Garage v roku 1980 vo veku 15 rokov…

LV: Keď som prvýkrát začal chodiť pozerať sa na DJov, bolo to na klziskách pre kolieskové korčule v Brooklyne. Boli to noci, ktoré trvali od 6 tej večera do 6 tej rána a hrávali tam klasické disco. Potom, v roku 1980, ma moja sestra vzala do Paradise Garage (legendárny klub v New Yorku, otvorený v rokoch 1977 -1987).

Aká to bola skúsenosť?

LV: Ja som už robil DJing, ako domáci DJ v okolí, ale keď som uvidel Larryho Levana ako hrá skladby ako “Thousand Finger Man” a “Heartbeat”, všetky tie hity, ktoré urobil v tej dobe, to ma úplne zmietlo: zvukový systém, miesto, svetlá. To čo robil so skladbami on, bolo niečo úplne iné, ako len počúvanie skladieb. Bolo to niečo myseľ podmaňujúce.

Boli v tom čase ešte nejakí ďalší DJi, ktorí na teba mali rovnaký vplyv?

LV: V neskorých sedemdesiatych rokoch som zašiel o kúsok ďalej dole blokom, aby som videl hrať Afrika Bambaataaa a Jazzyho Jaya. Všetko čo som sa naučil o disco hudbe bolo prostredníctvom mojej sestry a jej priateľov. Potom som sa rozhodol ísť do svojich vecí. Jazzy Jay bol prvý DJ, ktorý uznal môj talent, hrával si v aute moje pásky a hovoril o mne svojim priateľom, ako o tom chlapcovi zo susedstva, ktorý by mohol hrať.

To musel byť celkom dobrý pocit …

LV: Áno bol. Pretože sa stali legendami hip hopu, semienkami dnešného hip hopu, tak som sa cítil veľmi dobre, že to prišlo od neho. Mal dobrú techniku, vedel skvelo mixovať veci dokopy a bol môj najobľúbenejší z celej partie.

Kenny, bol si asi rovnakého veku, keď si odišiel zo školy, aby si sa sústredil na hudbu. Určite boli okolo teba ľudia, ktorí ti hovorili, že to nie je dobrý nápad …

KD: Bolo to šialené, pretože približne v tom čase sme robili v susedstve akcie Masters At Work. Ja a Mike Delgado sme  stretli Todda Terryho, ktorý chodieval na naše akcie. Bolo to približne v čase, keď sem odišiel zo školy. Zašiel som do Toddovho domu a zaujalo ma vidieť, na čom pracuje a ako to robí. Potom sme spolu robili na rytmoch. Moja mama povedala niečo ako: „To čo robíte?  Mali by ste si dokončiť školu a ísť na vysokú školu!”, ale škola nebola niečím, čo ma zaujímalo. Bola to hudba. Neznamená to, že by ste nemali chodiť do školy, ale nebolo to pre mňa. Vedel som veľmi skoro, že to, čo by som chcel robiť, je hrávať a robiť hudbu.

Čo ste sa naučil od Todda v tých ranných časoch?

KD: To, čo som sa naučil, bol štýl. Vzal som to, čo urobil on a istým spôsobom som to posunul na inú úroveň. Dal som do toho kus seba. Boli tam vplyvy hip hopu, rovnako ako electra. Veľmi to vplývalo aj na to, čo sme neskôr robili s Louisom a našim zvukom. Ako som povedal, významne ma ovplyvnilo keď som sledoval ako Todd produkuje a vytvára skladby.

Todd TerryLV: Myslím si, že všetky dôležité vplyvy na mňa pochádzajú z toho, že mám strýka, ktorý bol obrovskou legendou salsy. Bol som vychovaný pouličnou verziu latinskej hudby: bolo to reálne, surové, z ulice a boli tam ľudia, ktorí tvorili priamo na mieste. Bolo to podobné tomu, čo všetci robíme dnes, takže všetky tie disco záležitosti, ako aj hip hop sú tým, čím som bol ovplyvnený vtedy na počiatku.

Medzi mnou a Kennym je rozdiel siedmych rokov, takže keď som ja začínal, bolo to na začiatku 80. rokov a Kenny prišiel v polovici 80. rokov. Stal som sa veľkým DJom pre latino a afro-americké publikum a hral som v mnohých veľkých kluboch. Spôsob, akým sme sa s Kennym našli, bol dokonalý. Todd Terry bol našim spoločným priateľom, a človekom, ktorý prichádzal do klubov a nosil mi hudbu ktorú som hral pre davy. Zároveň Kenny skladal skladby a ja som začal hrávať niektoré z nich. Bola to práve jedna pieseň, ktorá nás spojila a vytvorila naše prepojenie.

KD: Spomínam si ako Todd povedal: “Louie chce urobiť remix tvojej skladby!” Ako povedal Louie, v tej dobe robil naozaj veľké akcie v New Yorku. Bolo to šialené. Veľa sme sa rozprávali a na tom sme stavali. Preskočila iskra, vznikla produkčná spoločnosť a prerazili sme. Louie napokon nikdy neurobil ten mix, ale vytvorili sme všetky tie ďalšie nahrávky. Veľa nahrávok.

LV: Skladba sa nazývala “Touch of Salsa”, a zaujímavosťou na nej bolo, že vzal Celia Cruza, ktorý bol umelec tej scény, na ktorej som vyrastal a spojil to so Sylvesterom, ktorý bol jednou z najväčších disco hviezd. Spôsob akým zmiešal tieto dve skladby a vytvoril niečo úplne nové, to boli skvelé vibrácie. Vplyvy, ktoré tam boli prítomné, ako aj spôsob, akým ju pozmenil, to bolo niečo, čo ma k tej skladbe pritiahlo. Pomyslel som si: „Páči sa mi to a rád by som to zremixoval.” Takže nás Todd predstavil, a myslím, že som ho potom pozval do klubu alebo niečo také. Následne sme začali navštevovať jeden druhého. Ja som chodil do jeho malého štúdia a on do môjho. Nemali sme poriadne štúdio, len pár kusov vybavenia: bicí nástroj, klávesy, Akai a magnetofón. Zišli sme sa , hovorili sme o hudbe, zdieľali nápady, až sme si povedali: „Skúsme spolu niečo!” Tak to začalo.

KD: Louie bol v prechodnom období, chcel tvoriť viac soulovo ladených vecí. Povedal: „Toto je to, čo som robil, sem chcem smerovať a to je to, kam chcem ísť s tebou.” Vedel som čo už vytvoril, pretože som hrával a predával jeho nahrávky. Povedal som: “Áno, je to v pohode, prirodzené, poďme do toho!” V podstate to je celý príbeh, ako vznikli Masters At Work. Louie chcel robiť viac temnejších vecí, viac deep housu. Tak sme teda začali tvoriť na B-stranách Debbie Gibsona a popových hitov.

LV: V rokoch 1985 až 1990 som robil veľa voľnoštýlovej hudby, väčšinou latinského hip hopu. V tomto čase robil Todd veľmi veľa nahrávok. Asi päť nahrávok denne. Išiel takým tempom, že toho bolo na neho veľa. Pretože som robil mixoval veľa hudby, povedal mi: “Louie, páči sa mi spôsob ako mixuješ, prečo teda nenamixuješ niektoré z mojich nahrávok!” Tak som začal robiť veľa Toddových vecí súčasne so svojimi. Začal som robiť house veci s Toddom. Potom, keď sa objavil Kenny, začali sme ich produkovať a ja som stále mixoval pre Todda. Takže keď sa pozriete na rané Black Riot, D.M.S a Sax, uvidíte na týchto nahrávkach moje meno. Toddovi sa páčil freestyle rovnako ako house. V tom čase som zvykol hrávať freestyle, reggae, hip hop a disco, všetko počas jednej noci. Jednoducho som nechal hudbu plynúť.

KD: To bolo to, čo bolo tak jedinečné na tom časovom období. DJi hrali rôzne štýly. Nebolo to tak, že ste išli do klubu počúvať jeden špecifický žáner. Prišli sme na to, keď sme pozorovali starších DJov, ako boli Afrika Bambaataa a Jazzy Jay. Oni hrali punkové nahrávky, rockové nahrávky, nazáležalo im na štýle. Ak to bolo dobré, tak to hrali. To nám neskôr dosť pomohlo v produkcii, pretože sa nám podarilo preniknúť do všetkých tých štýlov a vplyvov a preniesť ich do našej hudby. Neskôr sme začali zapájať inštrumentalistov; bassgitaristu, gitaristu, trubkára, bubeníka, čo robilo veci zaujímavými. Tak sme tie zvuky preniesli do toho, čo sme robili.

Bol smer k živej inštrumentálnej hudbe vedomým rozhodnutím?

LV: Proste sa to stalo. Nezostali z toho ukážky, hoci tam boli vždy, dokonca aj v prídavkoch počas živých vystúpení. Ak sa započúvate do “It’s Alright, I Feel It!”, sample tam sú spolu so živým klavírom a elektronickou bassovou linkou. Nemôžete nás zaradiť na jedno miesto, pretože v rannej dobe, keď sme robili všetky tie skladby, väčšina DJov obľubovala dub (hudobný žáner odtrhnutý od reggae). Všetci ľudia obľubujúci techno nám hovorili:, „Máme radi veci, ktoré ste robili na začiatku”, a to bolo vtedy, keď Kenny robil beaty a ja som hral na klávesoch. Akonáhle sme sa zoznámili s týmito skvelými muzikantmi, uvedomili sme si: „sakra, môžeme ísť sem, môžeme ísť tam, môžeme ísť na úplne iné miesta”, ale vždy sme sa držali nášho pôvodu, základu tých silných rytmov a basových liniek. To bolo pre nás veľmi dôležité.

KD: Nebolo to v pláne, jednoducho sa to stalo. Pracovali sme tak veľa a chceli sme robiť niečo odlišné, alebo posunúť veci na ďalšiu úroveň, a to sa stalo. Jeden hudobník nás priviedol k ďalšiemu a tak ďalej. Potom, približne v rovnakom čase, sme začali spoločne cestovať. Jeden víkend sme boli v Anglicku, potom sme sa vrátili domov a nahrávali, nasledujúci víkend sme boli v Japonsku, a potom sme museli dokončiť mix. Bolo to tak stále, od roku 1990 do roku 1997.

LV: V tomto období sme pracovali šestnásť až osemnásť hodín denne. Nemali sme osobný život, boli sme si osobným život navzájom. V štúdiu sme jednoducho žili každý deň. Všetko na čo sme mysleli, bola hudba, počúvanie nahrávok a vytváranie nových, vymýšľanie melódií. Mnoho pamätihodných melódií, ktoré majú ľudia radi, sú tie, ktoré sme vytvorili spoločne na klávesoch a bicom automate.

KD: Prišli sme k myšlienke, že ak sa nám niečo nepáči, treba to povedať, odstránime to a ideme ďalej bez ďalších otázok. Jednoducho urobme čo najlepšiu nahrávku, žiadne ego, žiadne zbytočné reči. Nech sa to hýbe.

Každú stopu bicích pre každý konkrétny projekt umelca vytvárame od začiatku. Ráno pred nahrávaním cez telefón preberáme niektoré nápady, dáme ich dokopy a potom ideme do štúdia. Niekedy boli dni kedy sme spali. V New Yorku bolo štúdio, ktoré malo sprchu. Tam sme len tak žili. Nemali sme čas ísť späť do Brooklynu alebo Bronxu, pretože akonáhle ste doma, nechce sa vám odísť. Nemohli sme si dovoliť zaspať a nestihnúť nahrávanie. Nebol na to čas.

Práca prichádzala a ak si myslíte, že to bola všetko robota, ktorú sme za tie roky urobili, tak asi rovnaké množstvo sme nerealizovali: nevzali sme každý mix. Každý by povedal: „Ty si blázon, mal si to vziať”, ale ak sme mali pocit, že tam nebolo nič, čo by na nás zapôsobilo, nevzali sme to len preto, aby sme za to dostali zaplatené. Boli takí umelci, ktorí k nám prišli trikrát či štyrikrát urobiť remixy, ale nebolo na tom nič, čo by za to stálo. Muselo tam byť niečo, čo by nás inšpirovalo; basová linka, klávesy, alebo aspoň časť niečoho.

Zdroj: defected.comPreklad: copyright.sk | Korekcia Textu: Lenka Janebová

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 1 x hodnotené
10.0