Je tu 6 hodín ráno a môj hlas napriek tisíckam míl po optickom vlákne s rušivou vernosťou vypĺňa celú miestnosť. V Londýne je skoré popoludnie, kde Luke Solomon s láskavosťou a trpezlivoťou práve počuva môj grogy hlas. Normálne sa považujem za dosť sebavedomého človeka, ale ako o hodinu neskôr ukončujem interview, pozerám sa na bielu stenu, v depresii a pýtam sa sám seba, kam sa to uberá môj život.

Mám 36 rokov. V týchto 36 rokoch, ma stále čaká vytvoriť všeobecne uznávanú nahrávku s Derrickom Carterom- a o 10 rokov neskôr ju oživiť zo zabudnutia, ako to urobili Luke a Derrick s Classic. To sa však nikdy nestalo. Justin Harris nevie, kto som, zatiaľ čo Luke s ním spolupracoval na skladbe „The Creeps“ z albumu Freaks, ktorá dosiahla vrchol rebríčkov, ja som vtedy pravdepodobne vytváral niektorú s tých skladieb, ktoré sa umiestnili niekde v Donkey Kong & Contra.

Luke hráva pre dve značky – Classic s Derrickom a Music for Freaks s Justinom- a práve uviedol tretiu, Little Creatures, vinylovú orientovanú odnož pre svoje projekty. Na porovnanie, ja som urobil niekoľko návrhov prebalov albumov, ktoré po zmenšení na rozmer 150×150 pixelov vyzerali na stránkach traxsource ako rozmazané svetlá semafórov.

Lukeov doplnkový projekt nazvaný Mother Rose (s Andy Neal) vydali svoj vinylový 12” debut a pripravujú jeho pokračovanie. V príprave na vydanie je spoločné dielo s Roddy Radiation z „The Specials”. Mohol by som pokračovať, pretože toto sú v podstate veci, ktoré Luke Solomon práve robí – zabudnite na nostalgiu z 90 rokov, kde mal úspech v ružovej dymom zaplnenej jaskyni preplnených stojacimi ľudí. Toto je spôsob, ako dokáže Luke vyplnit rovnaké množstvo minút, ktoré tvoria hodinu, ktoré vytvárajú deň, ktorý práve teraz na to máme.

Toto by Vám malo napovedať, prečo čítate interview s Luke Solomonom, jednak je o uvedení značky Little Creatures, ale ktoré zároveň nemôžem limitovať len takto úzko. Luke je fascinujúci chlapík, zjavne neúnavný, s veľkou šírkou a úžasnou hĺbkou záberu a je možno jediným producentom v tanečnej hudbe s takým veľkým portfóliom skladieb, kde môžem oprávnene povedať, že nikdy neurobil rovnakú nahrávku dvakrát. A to je dôvod, prečo je Luke predmetom interview tento mesiac.

 Robil som rohovor s Derrickom pred rokom o prekvapujúcom rozhodnutí znovu rozbehnúť Classic Music Company, a on povedal, že to bol „predovšetkým Luke… On je katalyzátorom a chrbtovou kosťou noveho Classic.“ Takže sa domnievam, že po roku prichádzam s rovnakou otázkou!

[smiech] Pamätám si, ako som čítal ten rozhovor a myslel som si pri tom, „Typický Derick!” To ako reaguje záleží na tom, ako sa zobudil v ten deň. Rád si myslí, že som to predovšetkým ja, ale je tam aj veľa z neho. Classic je naša spoločnosť a musí to byť naše spoločné rozhodnutie.

Je to ale zaujímavé, lebo po nejakom čase mimo, musíme opäť nájsť našu dynamiku. Potom sme tiež museli vyskúšať a zabudnúť na to, čo fungovalo predtým. Samozrejme, stále žijete v tieni toho monštra, ktoré ste predtým vytvorili a tiež toho, čo ste zažili. Hneď ako prejdete tým všetkým, je to „opäť len začatie ďaľšej nahrávky.“ A tak sme nakoniec urobili.

Fungovalo to a myslím si, že sme v tom, ako sme boli predtým: máme veci, ktoré sa páčia mne, veci ktoré sa páčia Derrickovi a veci, ktoré sa páčia nám obom… a veci, ktoré ktoré sa nám úplne nepáčia, a ktoré nevypustíme von. Takže zdieľame podobnú synergiu, a to napriek tomu, že naše hudobné chute a naše DJ štýly sú rozdielne. Máme veľmi podobný pohľad na hudbu a hudobný priemysel, nahrávky a to, ako vnímame našu hudobnú značku.

Rozprával som sa s priateľom a prekvapilo ma, ako rozdielne on vnímal Classic na rozdiel odo mňa. Dokonca sme pre to ani nemali meno v tom čase, ale o 10 rokov neskôr som počul prvýkrát „indie dance” a pomyslel som si „Bože, toto je ako Classic!“ A pre neho, Classic znamená „ten duniaci zvuk“.

Je zaujímavé vidieť vnímanie rôznych ľudí a ako oni hodnotia Classic vo svojich vlastných mysliach. Pre mňa, myslim si, to vidím ako kompletné balenie. Ked som bol pri každom jednotlivom nápade, ktorý sa objavil, myslím si, že to zrodilo vo mne veľmi rozdielnu šelmu v mojej vlastnej mysli.

Či už hudba zapadá do jedného žanru pre jednu osobu a do druhého žánru pre inú osobu, nikdy som nad tým tak neuvažoval, ak mám byť úprimný. Jedinýkrát, kedy som nad tým uvažoval, ked Derrickov profil dosiahol „úroveň megastár”. Vnímanie ľudí o Classic sa stalo naviazané na to, čo hral Derrick ako DJ, čím ale nikdy nebolo. Myslím si, že luďia zaškatuľkovali Classic spôsobom „Ó, to je dunivé, to je to čo hrá Derrick, poďme ďalej“. Tento pohľad na vec, hlavne ak sa pozrieme na posledné štyri alebo päť vydaní- to bol len mini-vír.

Luke Solomon Vaše dve najviditeľnejšie značky – Classic a Music of Freaks – boli vytvorené v spolupráci. Bolo to zámerne? Možno je to generačná záležitosť, medzi mladšími producentami a v súčasnom stave hudobného priemyslu, kedy si povedia, „Ech, vydám svoje vlastné nahrávky ako svoju značku…“

Tiahne ma to k tomu v súčasnosti so značkou Little Creatures. Som tak trochu ako odpadlík a robím si svoje vlastné veci.

Classic mal byť pôvodne ja, Derrick a Chez [Damier]. To bol pôvodný Classic-traja, ktorí sedíme spolu a robíme brainstorming. Ale ešte aj teraz, ked robím toľko veľa vlastných vecí, som rád spolu s inými ľuďmi a rád sa nechám inšpirovať ich tvorivosťou. Napríklad, ked sme robili s Justinom [Harrisom] spolu na Freaks, je tam veľa pohybu od a k, a to prinieslo viac z jednotlivých našich charakterov. Rovnako sa deje s Derrickom: sme to my dvaja, ktorí dávame hlavy dokopy a nachádzame spoločnú základňu. Na mnohé prichádzame cez humor, zábavu a neberúc život príliš vážne, to bolo vždy tým, čo nás inšpirovalo.

Teraz je to všetko o tom, že veľkí Dji vlastnia veľké značky, ktoré sú pre ních nástrojom na to, aby mali veľké párty a veľké obsadenie, ktoré vyžadujú veľké množstvo peňazí a podobné veci. Pre mňa sú umenie a tvorivosť na prvom mieste. Peniaze budú prípadne jedného dňa, dúfam, odmenou ktorá za z toho vráti. Nemám záujem byť na výslní a o slávu a všetky tie veci. Je to o tom robiť niečo, čo raz bude mať vplyv na kultúru v budúcnosti.

V jednom prípade, ste napísali širokodiskutovaný príspevok na vašej stránke začiatkom tohto leta o bitchfest v underground ohľadom rozrírenia EDM. Boli ste za to veľa kritizovaný, čo sa mi zdalo zábavné.

Derrick a ja sme o tom veľa diskutovali. Oveľa viac ako Derricka ma vytáčajú podobné veci, hoci obaja zdieľame podobný názor na to, prečo sa ľudia toľko pohoršujú nad vecami, ktoré sú pre nich úplne nepodstatné. V posledných pár dňoch Derrick odoslal niekoľko príspevkov na rovnakú tému. V podstate napísal: „Je to pre mňa uzavreté“ . Pod všetko čo hovorí, sa podpisujem tiež, a hnoje to to, čo som povedal už dávno. A je to nasledujúce: prečo sa obťažovať niečím, čo pre vás nič neznamená? Je oveľa viac toho, čo je oveľa viac dôležité pre vašu celkovú pohodu, váš život, čo vás inšpiruje a čo vás robí štastnými. Prečo mrhať čas a byť voči niečomu negatívne naladený, ked z toho absolútne nič nebudete mať?

Tieto veci musia existovať. Vždy sú v priemysle obchodné záujmy, zvlášť v kreatívnom priemysle. Stáva sa to vo filmovom priemysle. V knižnom priemysle. Vždy budú ľudia, ktorí budú zarábať peniaze a ľudia, ktorí budú vytvárať umenie. Je tam bod, kedy sa tieto dve skupiny stretnú v strede, ale aby niekto strávil celý život len na tvorivej strane, alebo len zarábať peniaze, to nedáva zmysel. Nevidím v tom zmysel. Je to strata času. Myslím si, že tí, čo to robia zo správnych dôvodov- tí vždy na konci cez to prejdú. A ten zvyšok je len odchylka, moment v čase, ktorý bude zabudnutý za dva či tri roky, keď sa každý pohne ďalej.

Myslím si, že nanešťastie žijeme vo svete sociálnych sietí, kedy názor každého na čokoľvek Vám môže byť neustále predkladaný. Je to ako mať stále ľudí v obyvačke, ktorí majú nejaký názor a nie je iný spôsob ako sa ich zbaviť, pokiaľ sa neodpojíte z internetu.

Veľmi som si to užil, keď som o tom hovoril s Tommie Sunshine v augustovom čísle. Spomenul obdobia v 80.rokoch, keď veľké značky podpisovali zmluvy s Lil Louis, Ten City a inými. Popri tom sa začínalo niečo nové vďaka Farine, Derrickovi, Cajmere a Vám. Jeho pohľad na to bol, všeobecne povedané, že je to cyklická záležitosť.

Absolútne. Je to úplne tak, počas istého obdobia v 90.rokoch, ked sa mnohí drali dopredu a stávali sa umelcami hlavného prúdu, hudba bola oveľa chutnejšia… Myslím si, že moderná populárna hudba, celoplošne,či už ju možno zaradiť do kategórie EDM alebo čokoľvek podobné, je skutočne otázne. Bodka. Nielenže je to úplne neprirodzená House Music alebo čo- je to väčšina albumov hlavnej populárnej hudby, bývalí umelci R&B, ktorý vytvárajú niečo, čo znie ako trance a technici s hlavami v dlaniach, ktorý všetko čo robia , je že prijímajú telefonáty s požiadavkou „Môžete urobiť nahrávku hlučnejšou?“ A nejde iba o EDM. Hudbe hlavného prúdu ako celok, zvukovo a kreatívnosťou, chýba duša.

Ale potom sa objavili ľudia ako sú Frank Ocean alebo Jessie Ware.Keď som počúval album Franka Ocean, bolo to prvýkrát, čo som počúval hudbu R&B veľmi, veľmi dlho. Je to vzrušujúce vidieť to. Ďalší príklad je Jessie Ware. Brilantný album štýlu soul / R&B / electronic, ktorý toho veľa ukáže. Myslím si, že jediným dôvodom, prečo takéto albumy existujú je, že idú proti prúdu modernej populárnej hudby.

Takže pohovorme si trochu o Little Creatures. Je to čisto vinylová vec?

Áno, myslím si, že je. Možno urobím niečo ako CD kompiláciu, alebo možno digitálnu verziu, ešte som sa nerozhodol. V tejto chvíli len chcem urobiť niečo hmatatelné, čo si môžete kúpiť a vlastniť to a mať to. Mám takýto slogan, že „Je to materiálne“ a vytváram tričká s nápisom „It’s Material“ – myslím, že je to hlavne o túžbe alebo potrebe vlastniť veci, a že mám niečo je je viac ako len súbor v počítači. To je myšlienka, ktorá je v pozadí Little Creatures.

V niektorom zo svojich príspevkov ste spomenuli oživujúci mikro-priemysel vinylov. Nie je neuveritelné vidieť to? Je to niečo ako koniec temných vekov, keď sa mladí umelci spolu s kultovými postavami objavujú a dostáva sa im všeobecnej známosti, ktorú si zaslúžia.

Som tým takisto nadšený a som zvedavý kde to až pôjde. Z pohľadu priemyslu, je mnoho ľudí na dôležitých pozíciách, ktorý sa teraz opäť prikláňajú k fyzickému priemyslu a zaujímajú sa o licencie a podobné veci. Inými slovami, zberači talentov sa opäť vydávajú do obchodov s albumami a takisto novinári aby našli niečo, čo iný nemajú. Je to jednoducho v ľuďoch- nie v každom, ale aspoň medzi zberateľmi- páči sa im ohurovať. „Pozrite sa na toto, viem, že ste o tom nikdy nepočuli, lebo viem, že ste nikdy nechodíte do obchodov s albumami. Nie je možné, aby ste o tom počuli. Zastavte sa u mňa, pustím platňu a dajte si jointa a vypočujte si to.“ Milujem to, keď viem, že tento svet opať existuje a teší ma fakt, že je mladá generácia, ktorá sa do toho tiež dostáva.

Jediný problém, ktorý s tým mám je ten, že niektorý umelci sa začínajú nadceňovať svojou chamtivosťou. A tak teraz nachádzate, ironicky, čiernych umelcov, ktorý si vybudovali úžasnú kariéru v produkovaní hudby, ktorá je k dispozícii fyzicky, ako ich hudbu kupujú bohaté biele deti, ktoré si môžu dovoliť dať za jeden album 17 libier. Je v tom veľa irónie. Nie je to potrebné, ale chamtivosť sa začína vkrádať do toho.

Pohovorme trochu o Cutting Edge Remixed, Vašom prvom vydaní Little Creatures. Sú to remixy z kompilácie?

Je to z mix CD, ktorý som urobil pre brazílsky klub nazývaný D.Edge. Potom som dostal časti pre všetky skladby, ktoré boli na mix CD, ktoré práve vyšli asi mesiac predtým. Potreboval som veľa času, aby som urobil remixy, pretože to bolo všetko live a robil som s toľkými rozdielnymi hudobníkmi. Skutočne som chcel urobiť niečo, s čím by som sa mohol s hrdosťou objaviť, či už sa to bude ostatným páčiť alebo nie. Pohol som sa o celý krok dopredu v produkovaní a remixovaní, a cítim, akoby som zdvihol úroveň pre seba. To ale môže byť problém, lebo teraz sedím v štúdiu a hovorím si „Ako teraz urobím opäť niečo také?!“ Znamenalo to poslať veci bubeníkom, perkusionistom, hráčom na roh, violu, priateľom ktorých mám a ktorí hrajú na nástroje – a keď to robíte na diaľku, môže to celkom dlho trvať. Myslím si, že toto ma dostalo do pozície, v ktorej chcem byť a kde sa cítim dobre. Hudba, ktorú teraz robím, splnila štandard, ktorý mám v svojej hlave.

Vráťme sa na chvíľu naspäť ku Classic, posledná nahrávka bola z No Dial Tone, dvaja producenti z Nórska, o ktorých som nikdy nepočul. Kde ste našli týchto ľudí?!

[smiech] Čo je skutočne zábavné na kombinácii mňa a Derricka je, že asi priťahujeme istý typ ľudí, ktorí nakoniec urobia hudbu pre Classic tým alebo iným spôsobom. Vždy to tak bolo, ale neviem prečo to tak je. Je to súčasť tej „mágie“, domnievam sa.

Čo sa týka toho albumu, dievčatá sa niekde veľmi dávno stretli s JT Donaldsonom, myslím vtedy keď JT žil v San Franciscu. A nakoniec sa spolu vrátili naspäť do Nórska. A potom počas niekoľkých rokov inšpirácie a čakania, urobili hudbu, o ktorej sa JT Donaldson vyjadril „Myslím, že Luke a Derrick by chceli niečo také“. A tak to potom poslali k nám a tak sa to udialo. A to sa stáva často! Skutočne sa to deje často. Je to asi tým, že Derrick je v Chicagu a ja som v Londýne a keď cestujeme po svete, kde stretávame podobných čudákov ako sme my. Je to tá pavučina utkaná z Classic, ktorá vytvára toto naše združenie.

Luke SolomonSpoznal som Vás až vtedy, keď sa rodil Classic. Som zvedavý na vaše hudobné koreňe – prísady ktoré Vás utvorili. Viem o pop kultúre 80.rokov vo Veľkej Británii, ale nič z prvej ruky a väčšina je o Mnchesteri.

Vyrástol som vo West Country, takže môj úvod do elektronickej hudby bol iný, ako mali tí, čo vyrástli na severe. Niečo z toho som zažil, ale vo West Country to bolo väčšinou vonku, a skôr formou ilegálnych rave. Mali sme niečo ako zvukové systémy, ktoré sme si sami urobili a to bolo niečo veľké.

Keďže som žil, kde som žil, už vo veľmi mladom veku som sa zoznámil s rave culture. Chodil som vonku keď som mal 15 či 16 rokov, to bolo niekedy v 85 alebo 86. Mesto, v ktorom som vyrástol, bolo dobre známe rehabilitačné centrum nazývané Broadway Lodge. Bol tam prílev ľudí s rôznymi zraneniami, ktorí prichádzali z Londýna, myslím, že ich možno nazvať, ranná rave kultúra a Londýnska kokaínová scéna. Prišli do rehabilitačného centra, očistili sa, chodili na stretnutia anonymnych narkomanov, a niektorí s nich boli ľudia z hudobného priemyslu. Počas pondelkových večerov robili Dj vystúpenia v klube pod názvom Hobbits. Pondelkové noci pozostávali zo všeličoho a zovšadial, od Ska po Northern Soul, od Funk po House, od New Wave po industrial. Mal som dvoch priateľov, ktorí boli veľkými fanúšikmi industrial. To bolo okolo 87 alebo 88- dostali ma do Front 242, Nitzer Ebb a to pre mňa znamenalo naozajstnú životnú zmenu. Vždy som počúval disko nahrávky, ktoré každý pozná a nahrávky House, ktoré každý pozná, ale je tam aj podtón tých zvláštnych vecí, ktoré ma vždy priťahovali.

A potom som sa vydal do Chicaga začiatkom 90.rokov… Fakt, že som mohol počuť Savage Progress pri ich novom albume a acid album a čokoľvek- a spôsob ako boli tieto albumy vytvorené, ako to robia Dji v Chicagu- to vytvorilo spôsob akým robím Djing. To bola najlepšia škola, akou som mohol prejsť. Naučil som sa, že všetko ide. Mal som to privilégium, že som mohol chodiť do klubou ako Shelter a počuť Spencera [Kincy] hrať a počuť Derricka hrať v bode, kedy hodil všetku opatrnosť za hlavu.

A počuť skvelé zvukové systémy hrať uprostred úžasných tanečníkov. Nepodarilo sa mi niečo také zažiť v Anglicku, mať všetku tú energiu a byť v miestnosti, kde ľudia správne tancujú. Kde je väčšina čiernej pleti a kde som v celej miestnosti jediný biely- bolo to akoby prúdilo svetlo do mojej hlavy. „Tak to je, takto si to zapamätám.“ A stále to tak je. To bolo moje spojenie s Chicagom. Nakoniec som skončil pri hrávaní na party kde som bol úplne mimo, s ľudmi ako Sneak a Ron Carroll. Nemal som tušenie, prečo som tam a čo tam robím, ale tým, že som bol vrhnutý do toho sveta, kde boli moje oči otvorené je niečo, za čo som veľmi vďačný. Všetko to zmenilo v mojom živote.

Zdroj: 5chicago.com | Preklad: copyright.sk

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 0 x hodnotené
0.0