Pred pár dňami sme priniesli správu o interview, ktoré urobilo MySpace so Stuartom McMillanom zo Slam o debutovom albume Daft Punk “Homework”, a teraz obrátime našu pozornosť na ich nový album “Random Access Memories”. Austrálska webová stránka venujúca sa elektronickej hudbe In The Mix uverejnila jednu z jedinečnejších a recenzií idúcich do podstaty, využijúc pri tom tweety DJ Sneaka o albume a jeho zameraní. Je to skvelé čítanie, tu je z neho krátky výber.

Tento príbeh začína tak ako musia mnohé iné: s detailnou analýzou tweetu DJ Sneaka.

Tento týždeň, po tom, čo Daft Punk začalo streamovanie ich ostatného albumu Random Access Memories (možno ste o ňom počuli), ako predposledný ťah toho, čo sa malo stať najdiabolskejšie premyslenou marketingovou kampaňou v dejinách ľudstva, krstný otec Chicago-house a impresário uverejnil nasledujúce na Twittri:

Nie každý chápe hudbu Daft Punk,  je to duchovná záležitosť. Je to vec duše, šikovní chlapi.

V prípade, že vám to uniklo, odkazuje sa tu Eddie Amadorov singel z roku 1998 House Music – hnutie-definujúca hymna z doby, keď sa pred-helmoví Dafti práve začínali presadzovať na medzinárodnej scéne spolu so svojimi francúzskymi bratmi ako Bob Sinclar a Alex Gopher. “Nie každý chápe hudbu house – to je duchovná vec , vec tela a vec duše.” (house music, it’s a spiritual thing, a body thing, a soul thing). Pre takého predstaviteľa Housu ako je Sneak, to je najväčší kompliment.

Ak ste pri čítaní príspevkov news na inthemix nadobudli dojem, že Sneak je nemilosrdný bastard, ktorý žije pre to, aby nivočil rádoby predstaviteľov európskej tanečnej hudby, asi máte pravdu. Ale prečo Daft Punk nezapadajú do jeho osi zla, ktorá obsahuje švédsku House Mafia a teraz Seth Troxler? Prečo jeden z najviac preexponovaných skupín na svete – a Euro, ktorým chcú byť – dostali zelenú od arbitra toho, čo je cool v undergrounde? A prečo sa zdá, že Sneak naznačuje, že táto radikálne ambiciózna kolekcia vyčačkaného popu, Euro-disco a indiánskeho R&B pedstavuje predovšetkým house?

Neskôr sa dostanem sa k tomu, prečo Random Access Memories je zvrchovaným house albumom, a to napriek skutočnosti , že neobsahuje jedinú housovo-housovú dancefloorovú 125 uderovú stopu. Najprv mi dovoľte, aby som vám prezradil zle utajované tajomstvo o house music. Skutočné housové hlavy, bez ohľadu na to, ako drsne alebo ako “z geta“ vyzerajú, sú veľmi jemní v svojom srdci. Neposudzujú podľa rasy, sexuálnej orientácie, náboženstva alebo hraníc. Starajú sa len o jedinú vec: ako hudba znie , najlepšie v tmavej pivnici. A majú tendenciu byť rovnako oduševnelí k akejkoľvek dobrej hudbe, vytvorenej hocikým, od Doors po Depeche Mode, dovtedy, kým v sebe nesie určitú intenzitu feelingu.

(Mal by som spomenúť, že slanšia strana Sneaka sa prejavila, keď stúpenec uverejnil reakciu, kde spochybňoval záujmy Sneaka pri podpore tohto nesporne pre-medializovaného albumu. Sneak, ktorý nakoniec spolupracoval s Daftami pred rokmi, odvrkol: “Budem ignorovať vašu neznalosť, vy hajzlík. Nevie o tom nič.” )

V roku 1979 , v jednej z najspomínanejších udalostí v americkej histórii pop-kultúry, kedy sa 50.000 ľudí prevalilo cez brány Comiskey Park v Chicagu počas ‘Disco demoličnej noci”. Vtedy rádiový disdžokej menom Steve Dahl zhromaždil rozvášnené davy, väčšinou mladých bielych chlapcov, a skandovali “Disco Sucks! Disco sucks!” a pri tom ako vyhodili dynamitom do povetria bedňu obsahujúcu inkriminované vinyly na bejzbalovom ihrisku, scéna, ktorá potom skoro eskalovala do nepokojov.

Dnes je tento výbušný moment videný ako paranoidný a rozčúlený odpor voči černoskej, latinskoamerickej a gay subkultúre, ktoré disco predstavovalo v spoločnosti, rozdelenej pozdĺž hrubej ekonomickej a rasovej línie. ” Bolo to pre nás ako nacistické pálenie kníh”, povedal duchovný otec Chic, Nile Rodgers. ( Sneakovi, vlastným menom Carlos Sosa, bolo vtedy asi 10 a žil neďaleko na South Side.)

Som o niečo mladší než Sneak, a pravdepodobne som bol oveľa viac chránený, v blaženej nevedomosti toho, že sa dejú také trenice. Moje hudobné spomienky na tú éru sú hodiny strávené v izbe u môjho bratranca v Oregone , kde sme počúvali a tancovali pri 7 palcových singloch a pri hitoch od Blondie, Lipps, Inc. a pri skladbách Bee Gees – alebo sledujúc ako ich uvádzala Dionne Warwick na Solid Gold. Veľmi populárne, ale nepopierateľne divné nahrávky, ako Heart of Glass a Funkytown boli ľahko stráviteľné mojou mladou dušou, ale obsahovali tú tajomnosť a okúzlenie, ktoré mi nakoniec otvorili širší pohľad na svet…

Zdroj: djsneak.comPreklad: showbiz.sk

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 1 x hodnotené
5.9