Nedávno ma ktosi požiadal napísať niečo o svojej osobnej skúsenosti s vinylovými nahrávkami. Myslím, že o tento príbeh sa môžem podeliť aj s vami.

Vinyly skutočne milujem… ale čo milujem najviac je hudba a to, čo s Tebou dokáže urobiť.

Aj po toľkých odohraných rokoch mi pri počúvaní skvelej nahrávky často naskočí husia koža a prenesiem sa do iného časopriestoru. Budem úprimný a poviem, že som to zažil aj pri počúvaní digitálnych nahrávok. Je ťažké to opísať slovami ľuďom, ktorí niečo podobné nikdy nezažili. Chápem komfort a progres digitálnej formy, ale u mňa nie sú rovné vinylu.

Aj napriek súčasnému entuziazmu okolo analógového zvuku je ťažké si predstaviť, že terajší vinylový trh je oveľa menší ako 1% toho, čím kedysi býval. A naviac sa okolo neho vytvorila aj určitá štruktúra života, hudobný priemysel, hudobná komunita. V živote každého jedinca má hudba svoj význam… oveľa väčší ako si možno uvedomujete. Ak by ste mali stratiť svoju zbierku nahrávok, bolo by to doslova na zaplakanie… hoci aj nie ste typ, ktorý by plakal. Na druhej strane stratíte svoj iPod naplnený pravdepodobne väčším množstvom skadieb, aké ste kedy mali vo vinylovej zbierke… kúpite nový… žiadna veľká strata.

Vinylové nahrávky sú niečím hmatateľným, niečím, čo môžete vidieť, čoho sa môžete dotknúť… máte ich radi. Keď je nahrávka vašemu srdcu naozaj blízka, pozeráte uprene na veľký obrázok na obale, akoby ste videli niečo hlbšie.

Ako vidíte, môj príbeh je trochu viac ako prepojenie len s jednou nahrávkou, mám mnoho rôznych príbehov a zakončím to jedným z nich. PlatneV súčasnosti mám okolo 80.000 nahrávok a hoci milujem vinyly, je to pre mňa naozaj veľa na manipulovanie. Dobrým príkladom je, že čato si kúpim nahrávku, o ktorej viem, že ju mám… len preto, že nemám trpezlivosť ju nájsť v priepasti rôznorodosti. Zberateľom nahrávok som od polovice 60. rokov a za pár rokov som mal celkom slušnú zbierku. Spočiatku som si myslel, že jedného dňa ju budem poznať celú a nakoniec nájdem všetky nahrávky, ktoré som kedy hľadal… ale veľmi skoro som prišiel na to, že čím viac vieš, tým viac zisťuješ, že nevieš.

Ale skutočne každý mal nejakú zbierku nahrávok. Možno ste nemali televízor, ale mali ste zbierku nahrávok. Moji rodičia mali zbierku… dokonca aj moji starí rodičia. Vyrastal som v Greenwich Village, kde boli obchody s hudbou na každom kroku. Obaly nahrávok ma vťahovali do obchodu. Veľa nahrávok som si kúpil impulzívne, len preto, že som mal pocit, že obal ma unáša niekam preč… na prekvapenie som bol málokedy sklamaný.

Do roku 1973 bol jedným z mojich obľúbených obchodov Dayton v Greenwich Village, priamo oproti nahrávaciemu štúdiu Jimi Hendrixa Electric Land. Bol jedným z mála miest, kde ste si mohli nahrávku vypočuť pred tým, ako ste ju kúpili, takže priťahoval mnohých DJov. Nepoznal som veľa ľudí po mene, skôr podľa hudby, ktorú mali radi.

Jedným z tých DJov bol Tony Smith. Vtedy som ho po mene nepoznal… len sa zdalo, že máme záujem o tie isté nahrávky. Dayton bol známy hlavne kvôli jazzu… tanečná hudba bola skôr len doplnková, ale rýchlo získavala na popularite. Aj napriek tomu bola z nových releasov dostupná niekedy len jedna kópia. To znamenalo, že keď ju hrali, museli ste byť prvou osobou, ktorá povedala, že ju chce. To vytváralo veľa napätia… ako neočakávaná aukcia.

 Nahrávka hrala bump bump, bump a už v treťom takte niekto zakričal: “Chcem ju“, mňa nevynímajúc. Potom sa to znížilo na dva takty… ako naozaj poznáte nahrávku za dva alebo tri takty? Jedného dňa dostali jednu kópiu Yellow Sunshine od Yellow Sunshine (neskôr známeho ako Instant Funk) a keď odznelo prvé bump, Tony Smith zakričal: “Chcem ju“. Už po prvom takte. Potom nechali nahrávku hrať. Instant Funk, Dexter Wansel & Gamble & Huff… presne môj štýl, ale premeškal som to!

Každý týždeň som sa vracal a pýtal sa, či ju ešte budú mať, ale márne. Išiel som do každého obchodu, na aký som si spomenul, ale bola už vypredaná. Až v polovici 80. rokov som ju konečne našiel a odvtedy som ju vídal trochu častejšie. Ale toto bola nahrávka, ktorá ma zmenila zo zberateľa na závisláka. Ja a Tony sme boli pred tým kamaráti, ale teraz som si zapamätal jeho meno a stali sme sa veľmi blízkymi priateľmi, akými sme ostali doteraz.

Nehovorím, že toto je moja absolútne najobľúbenejšia nahrávka… ale je tam keďže zastáva dôležité miesto a vždy mi bude pripomínať lov na hudbu, Dayton, Tony Smitha a zlatú éru v produkcii tanečnej hudby. Danny!

Zdroj: Danny Krivit | Preklad: Elishia

 

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 1 x hodnotené
8.9