Vpadnúc na scénu niečo pred piatimi rokmi v útlom veku 13 a 16, v Bronxe narodení Martinez Brothers vliali novú krv a nádej do podľa mnohých stabilnej scény. Okolo ich mladosti sa narobilo veľa rozruchu, ale ktokoľvek ich vidí naživo za gramcami, vie, že sú skutočne dobrí.

Hrajúc spočiatku na bubnoch, congách, klávesoch a kontrabase, účinkujúc v latino skupinách a v kostole, Chris a Steve Martinez nie sú v hudbe cudzincami. Ich otec bol pravidelným návštevníkom newyorského Paradise Garage, čo nebolo dlho pred tým, ako sa chlapci dali na Disco, Classic a soulful House Music.

Toto vysoko talentované a rýchlo sa rozvíjajúce duo je stále horúce ako kedykoľvek predtým, produkujúc svoju vlastnú hudbu so songami ako „My Rendition“, „Debbie Downer“ a „Day Two“. Mal som možnosť krátko hovoriť so Stevom o ich šťastlivom prelome, strmej krivke učenia sa a plánoch do budúcna.

 Vidím, že už v útlom veku ste mali bohaté hudobné pozadie. Čo bolo rozhodujúcim momentom, ktorý vás doviedol k záujmu o DJing?

No, bolo to naozaj len zo zvedavosti, také pohrávanie sa s počítačom. Nebrali sme to vážne, len ako niečo popri hraní sa s loptou. A potom to dospelo do bodu, keď sme sa do toho skutočne zažrali, tak sme požiadali otca, aby nám zabezpečil malú aparatúru.

Viem, že do housu vás zasvätil váš otec. Stretávali ste sa s niekým alebo navštevovali miesta, kde sa hralo veľa takejto hudby?

Okrem nášho domu ani nie. S ďalšími ľuďmi sme sa začali stretávať neskôr. Ale prvé dva roky, čo som s DJstvom začínal, sme dokonca ani nikoho podobného nepoznali. Boli sme len v kolíske – to viete, hranie, kupovanie CD, proste učenie.

To je šialené, byť tak zbláznený do tejto hudby a byť izolovaný od komunity, ktorá ju podporuje.

Čo sa nás týka, vždy sa nám páčili všetky druhy hudby. Tak sme vždy počúvali jazz, salsu… Aj keď sme sa začali venovať jazzu, očividne v našej škole nebolo veľa ľudí, ktorých by táto hudba oslovovala. Keď sme prišli s housom, ocitli sme sa v rovnakej situácii. Bola to zase len hudba, do ktorej nebolo zbláznených tak veľa ľudí.

Po svete už DJujete 4 alebo 5 rokov. Je to akoby vaša kariéra bola vložená do mikrovlnky a naučili ste sa oveľa viac ako mnoho DJs za dlhé roky. Zmenil sa váš hudobný štýl a čo ste sa za ten čas o DJskom živote naučili?

Zaujímavou vecou na mne a mojom bratovi je, že v zásade sme sa učili, kým sme boli v klube. Nevedeli sme, čo všetko ešte existuje – mysleli sme si že len soulful house! Skutočne sme experimentovali, učili sa a hľadali vlastnú cestu počas vystupovania v kluboch pred ľuďmi. Nemali sme čas byť v úzadí a učiť sa. A vďaka cestovaniu do zahraničia sme objavili všetko, čo sme nepoznali, boli sme vystavení mnohým rozdielnym vplyvom.

Čo vám to prinieslo?

Vystavení všetkej tejto rozdielnej hudbe sme na tom boli asi takto: „Hej, toto sa nám páči, len sme to nepoznali!“ Milujeme tech house, máme radi všetky ostatné veci, o ktorých sme nevedeli! Nepovedal by som, že to zmenilo náš štýl, len nás to sprístupnilo novým.

Žiadne nočné mory z vašich začiatkov?

Ó bože, milióny! (smiech) V začiatkoch sme nevedeli zmixovať nič, všetky mixy sme zbabrali! Robili sme hlúposti, ako napr. zastavili CD, viete čo myslím? Pamätám si, že sme hrali v Cielo, môj brat mixoval a ja som zrazu stlačil pause! Len tak odrazu, pretože som chcel vybrať CD, ale som nevedel, že práve to hrá. Toto sa stalo veľakrát! Skutočne bolo obdobie, keď tento jav nebol ničím nezvyčajným.

Každý pozná príbeh o tom, ako ste narazili na Dennisa Ferrera na MySpace, čím ten vzťah začal. Kontaktovali ste viacerých ľudí, aby vám pomohli s kariérou?

V skutočnosti sme nehľadali nikoho, kto by nám pomohol. Len sme kontaktovali producentov fanúšikovskou správou typu: „Tvoja práca sa mi ľúbi, len tak ďalej.“ Bol to on, Quentin (Harris), Louie (Vega) – každý na koho sme narazili. Proste to vypálilo tak, že Dennis na to reagoval: „Kto sú tieto decká, ktoré majú radi moju hudbu, čo to má vlastne znamenať?“ (smiech)

Nasledujúci deň sa s ním brat rozprával na AIM a Dennis ho požiadal, aby mu poslal mix. V tú noc keď ho dostal, nás pozval hrať do Shelter v New Yorku. Navrchu bol samozrejme Timmy (Regisford) a dole organizovali špeciálnu party. Na tú nikdy nezabudnem! Bolo to prvýkrát, čo sme hrali v klube a bolo to pojašené. Ľudia utekali dole schodmi diviac sa, kto boli tie dve nenormálne decká. Skutočne bláznivé – dospelo to až do bodu, že nás museli zastaviť!

The Martinez BrothersAko dlho ste trénovali pred tým, ako ste začali robiť mixy?

Hodiny denne. Hodiny, hodiny a hodiny. Zo školy som prišiel domov o tretej a hral do desiatej. Dal si večeru, vrátil sa, urobil úlohy a opäť sa vrátil k hudbe. A rovnako aj dnes. Keď skončíme s rozhovorom, idem hrať!

Odkedy máte tak veľa vystúpení, nie je pre vás scéna unavujúcou a bezduchou?

Vďaka scéne sme dospeli oveľa skôr. Vôbec nás to nepokazilo. Myslím, že naozaj nám pomohlo rodinné zázemie a to, že sme vyrastali v kresťanskej domácnosti.

Kde sa vidíte o päť, desať rokov?

O päť rokov… určite by sme mali mať svoj vlastný label. O desať rokov, budem mať len 31, takže stále budem dosť mladý. (smiech) 30 je nových 20.

Vy ste chalani skutočnou raritou, lebo je ťažké získať pre house mladšie decká. Z vášho pohľadu, ako si myslíte, že môžete získať pre vašu hudbu ľudí vo vašom veku?

Ak mám byť úprimný, tak už sa to deje. Veľa deciek nás kontaktuje na FB. Jediná vec, ktorú si myslím, že musia urobiť, je znížiť vekovú hranicu pre vstup do klubov! Očividne nie sú tejto hudbe vystavení, lebo na rádiu sa nehrá. Aby ste ju počuli, musíte ísť do klubu. V Európe stretnete v kluboch 16, 17 ročných. Všetko to sú mladé decká počúvajúce 30 ročných DJs a tí sú ich hrdinami. Vždy hovorím, že hlavným rozdielom medzi Európou a US je vek.

Hrali ste niekedy ty alebo tvoj brat samostatne, alebo boli ste o to požiadaní?

Áno, ja som hral sám niekoľkokrát. Niekedy je môj brat stále v škole, takže určité vystúpenia odohrať nemôže. Ale musím povedať, že z nich takú radosť nemám. Pozriem napravo a jeho nikde, cítim sa sám. Uberá mi to energiu – na svojho brata som zvyknutý.

Priblíž nám trochu vaše osobnosti a pracovnú morálku.

Osobnostne som ja trochu serióznejší, tichý. Môj brat je vtipálek! Naša pracovná morálka je rovnaká – stále v štúdiu, stále hľadáme novú hudbu. To je jedna z vecí, ktoré máme spoločné, naša pracovná morálka je bláznivá.

Zdroj: 5chicago.com | Preklad: Eliška

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 2 x hodnotené
8.9