Chlapec obklopený legendárnymi rockovými hviezdami, ktorý sa o nich stará v reštaurácii svojho otca ako ich mecenáš. Tínedžer, ktorého DJská kariéra sa odštartovala v 14 rokoch, po tom čo sa mu dostalo do rúk promo Jamesa Browna. Mladý muž inšpirovaný a prepojený s ľuďmi holdujúcimi Paradise Garage a Loft. Hudobný patriarcha, ktorého akcie Body & Soul zapôsobili na celý svet. Majster v manipulovaní s nahratou hudbou, ktorý hýbe masami. Štyri desaťročia účastníkom, pozorovateľom a prorokom niektorých najvzrušujúcejších čias americkej hudby.

Toto je Danny Krivit. V rozhovore sa dočítate o tom, prečo si myslí, že sa hudobný cyklus porušil, koho zavolať DJovať na svadbu DJa a či soulful house naozaj ostáva nepovšimnutý…

Spomínam si, že nejaký ten čas dozadu si sa vrátil z Japonska a čakala na Teba veľká životná zmena. Čo Ti priniesla?

V Brooklynských botanických záhradách som sa oženil a zároveň v tom čase aj presťahoval.

Kto bola tá šťastná?

Akemi Kakihara, známa aj ako AK. Je speváčkou/producentkou a vydala pár nahrávok na King Street. V Japonsku je celkom známa.

Kto DJoval na svadbe pre majstra DJa?

Môj sused, Johnny Dynell. Je to starý kamarát ako stvorený na takúto akciu.

Vo veku 14 rokov si sa začal seriózne venovať DJstvu, je to tak?

Áno, to bol doslova môj profesionálny štart. Predtým som nahrávky zbieral a hral pre kamarátov. Môj otec mal reštauráciu na prízemí, ktorú zmenil na diskotéku, keď začal biznis upadať a naverboval ma. Nachádzal sa v centre Greenwich Village, tak mu hovorili: „Otvor si diskotéku a zarobíš cez noc.“ A tak sa stalo.

Reštaurácia tvojho otca sa volala The Ninth Circle?

Áno, počas 60. rokov 20. storočia to bol steakhouse a nemal moc do činenia s DJmi. V tom čase vládli mestu jukeboxy a kazety. Odtiaľ pochádzala hudba väčšiny miest. Rozdiel medzi nimi a The Ninth Circle bol, že sme si vedeli vybrať hudbu, ktorá sa u nás hrala. Väčšina jukeboxov závisela od toho, čo vám dodala nahrávacia spoločnosť. Ale môj otec našiel na 10. Avenue miesto, kde vám jukebox ušili na mieru. Mal horúcu hudbu, od jazzu až po rock, ktorá mu pomohla pritiahnuť určitý typ ľudí. Nachádzali sme sa v srdci Greenwich Village, ktoré bol toho času Mekkou umelcov a The Ninth Circle sa stalo ich zvyčajnou zastávkou. 

Danny KrivitKedy ste prvýkrát otvorili?

Všetko sa to začalo v roku 1961. Pred tým ako som nastúpil na scénu ja, začínala reštaurácia upadať a potom sme jej vdýchli nový život implementovaním disca. Pred mojím príchodom si získala reputáciu vďaka ľuďom ako Janis Joplin, Jimi Hendrix, Charlie Mingus a ďalší. V 70. rokoch sa tu tiež vyskytli nejaké celebrity, ale skôr to bolo dejiskom disca. V 60. rokoch bol podnik úplne heterosexuálny, ale cez noc sa stal miestom gayov.

Aké to bolo, byť svedkom rastu pýchy homosexuálov?

Myslím, že chvíľu to vrelo. Predtým som o nich vedel, ale myslel som si, že tvoria malú skupinu ľudí. Ale jedného dňa som priamo pred mojím bytom mohol byť svedkom Stonewall incidentu a všimol som si, že sa tam nachádzali osoby, ktoré vídam každý deň. Predtým bolo nelegálne byť gayom a myslím si, že ten zvrat ľudia skutočne pojali ako cestu k sebavyjadreniu. Bolo obdobie, keď sa zdalo, že tie najlepšie kluby, všetko umelecké a hipy pochádzalo od gay komunity. Nevideli ste heterosexuálne kluby. Bola to dlho potláčaná explózia…

Máš pocit, že existencia miest, kde neboli utláčaní ako Paradise Garage a Loft, pomohli týmto miestam stať sa legendárnymi?

Bola to kombinácia tohto faktu a nejakých ďalších vecí. V minulosti sme boli svedkami pravidelných cyklov liberalizmu a konzervativizmu. A so všetkým tým politickým a sociálnym zmätkom, ktorým sme prechádzali, to bolo obdobie, ktorého vzduch bol presiaknutý množstvom zmien.

V tom období, v 70. rokoch, bola všetka hudba formátovaná do 2 minút a 45 sekúnd. Následne si mohol hrať dlhé záhadné albumové kúsky a každý sa z nich išiel zblázniť. Ja som ich miloval, ale skúsil som hrať tie isté veci iným ľuďom a oni to nechápali. Bolo mi povedané, že to je hudba, ktorú počúvam doma. A potom som si uvedomil, že je pre to zapálená celá komunita.

Veci sa jednoducho museli zmeniť. Myslím, že to umožnilo DJom vstúpiť do hry a dosiahnuť takú moc a vplyv. Ľuďom a ich hudbe priniesli niečo nové a myslím si, že ľudia boli unavení z hudby, ktorá sa do nich tlačila. Myslím, že práve v tejto fáze sa teraz nachádza hip-hop, čím sa dostáva do protikladu k skorej hip-hopovej scéne, keď niečo vyjadroval, bol ostrý a moderný. V tom čase ľudia skutočne siahali po hudbe, ktorá bola odlišná, mala čo povedať a nemusela byť nevyhnutne mainstreamovou.

 Po tom, čo si bol svedkom toľkých cyklov hudobnej histórie, kam by si zaradil súčasnú dekádu?

Tento cyklus je oveľa komplikovanejší. V prípade hip-hopu ho ľudia na dlhší čas zatlačili a nechceli o ňom počuť. Za chvíľu bol zatlačený natoľko, že takmer odškriepil svoju popularitu – až do takej miery, že keď nakoniec vytryskol, stal sa veľkou mašinériou na zarábanie peňazí. Ľudia hovorili: „Okay, je to ďalšie disco.“ Keď už raz priemysel zaostal, bolo takmer príliš neskoro – vedeli ste, kam to smerovalo.

Zvyčajne sme vedeli, že je koniec cyklu hlavného prúdu a vytvoril sa priestor pre ďalšiu vec. Ale myslím, že cyklus sa naštrbil a namiesto pripravovania priestoru pre novú hudbu a myšlienky sme boli odsunutí internetom a sťahovaním. Dôvod angažovať sa v hudbe, študovať hudbu a mnoho ďalších pridružených aspektov sa zmenilo. Je oveľa ťažšie si pomyslieť: „Okay, tak tam to teraz smeruje.“ Treba brať na zreteľ príliš veľa faktorov.

Pre mňa je hlavné, že celý život som poznal ľudí, ktorí mali voľný čas a boli schopní sa počas neho tešiť z hudby. Dnes majú ľudia menej tolerancie a trpezlivosti, takže majú tendenciu siahnuť po „zlepšovákoch“ namiesto vyrastania s hudbou. Veď teraz mám rád toľko hudby, ktorú som spočiatku rád nemal. Dnes na to nie je čas a je možné, že tú skladbu nikdy nebudeš mať rád, lebo jej nedáš čas, aby si k tebe našla cestu. Miesta ako Loft poriadali každú sobotu dvanásťhodinové parties, kde mohli ľudia absorbovať hudbu. Dnes nepoznám nikoho, kto má čas a trpezlivosť ostať celú noc. Ľudia pozerajú na hodinky hovoriac: „Táto skladba sa mi nepáči a ak tá nasledujúca nebude dobrá, odchádzam.“

Čím si myslíš, to je spôsobené?

Je to znakom doby. Spôsobené tempom, v ktorom žijeme. Pracujeme veľmi tvrdo len aby sme žili namiesto užívania si života. Namiesto toho, že by počítače za nás pracovali, tak nás len vyciciavajú. Skutočne nikto už nemá čas.

Chvíľu sme mali možnosť mať digitálnu kópiu hudby, ale za posledný rok – dva sme k tomu takmer nútení. Je to všetko, čo môžeš mať. Mať nahrávky je určitým druhom luxusu. „Máš na ne priestor? Kde ich kupuješ?“

Digitálne downloady so svojou prístupnosťou nie sú až také zábavné. Keď sa ku mne dostane nahrávka, môžem nazrieť do hĺbky umenia a stratiť sa v hudbe. Nedostatok kvality v downloade a vlastnícky aspekt spôsobujú, že pre vás tak veľa neznamená. Takže namiesto plakania nad stratenou nahrávkou si len kúpite nový iPod a možno ani len nevymeníte veľa hudby.

Dokonca už ani neviem, kedy sú skladby vydávané. Úžasné songy sú stratené a tie priemerné sú považované za spravodlivé hity. A nič už nie je veľkým hitom. Dnes predáte tisícku nahrávok na scéne soulful House a je to považované za hit.

Takže útok technológie zmenil využitie času ľuďmi?

Áno. V minulosti ste nemuseli zarobiť veľa peňazí – bolo to skôr umeleckou záležitosťou. Ale dnes kvôli nákladom na prenájom sa tu angažujú len ľudia zameraní na peniaze. Je to o rezervácii stolov, VIP hosťoch… Všade to cítite.

Rovnaké to je s hudbou. Veľa ľudí zaoberajúcich sa hudbou hľadá skratky. Ide o to, že čo by som mal spraviť, aby som predal hit, namiesto vyjadrenia hudobnej myšlienky, ktorú mám v hlave. A nenájdete ľudí, ktorí si dajú námahu študovať hudbu alebo nástroje. K publiku prenikajú výsledky skrátených procesov. Dnes nezažijú veľa momentov ohúrenia.

Zdroj: 5chicago.com | Preklad: Eliška

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 1 x hodnotené
8.9