Maroš Hečko sa na slovenskej kultúrnej scéne pohybuje už od začiatku 90. rokov. Už päť rokov šéfuje Rádiu_FM, naďalej pritom vydáva knihy a robí filmy. O rádiu a kultúre na Slovensku sa s ním rozprával Kinet.

Na bratislavskej kultúrnej scéne sa pohybuješ prakticky od revolúcie, ako to celé prebiehalo?

Ja som mal prvé kapely ešte na konci 80. rokov, keď ešte fungoval taký vopruz ako prehrávky, kde bolo treba dokázať, že naša tvorba prispieva k rozvoju socialistického človeka. Bolo to veľmi bizardné a doteraz to mám zafixované v hlave. Potom, keď sa všetko uvoľnilo, sme sa tomu začali s Bezmocnou Hŕstkou venovať naplno, kúpili sme veľký Apple aj so softwérom a začali nahrávať doma. V 95. si sa nemusel nikoho pýtať, či je text správny alebo nie. Nabralo to obrátky a začali sme robiť veľa projektov vrátanej Bizardnej republiky, vydavateľstva, prišli nové kapely, v 97. To boli Free Faces a potom Home Made Mutant v 2001.

Veľa pamätníkov vníma 90. roky spojené s návalom slobody ako možno aj najlepšie pre alternatívnu kultúru, kluby boli plné, vzniklo veľa kultových kapiel. Aké bolo toto obdobie pre teba?

My sme si s Bezmocnou hŕstkou prvé tri CDčka nahrali vo vlastnej réžii, u mňa v obývačke. Bolo to úžasné stretávať sa s kamarátmi a miesto žúrovania do skorého rána nahrávať. Ale nemyslím si, že to bolo najlepšie obdobie pre alternatívnu scénu, lebo to, čo je teraz, sa s 90. rokmi nedá porovnať. Ja som skončil VŠMU, mám na katedre scenáristiky doktorát. V 90. rokoch skrachovala Koliba a filmári to mali veľmi ťažké. Nemohli to pritom robiť na pankáča, lebo technológie ešte neboli tak ďaleko, na Betacam sa film natočiť nedal, a navyše, my sme ešte boli odchovaní na filmovej surovine a snívali sme o tom, že natočíme film na 16mm alebo 35mm kameru.

Tak sme urobili Na krásnom modrom Dunaji, ale potom sa to na dlhé roky zavrelo. Dnes to môžeš natočiť na fotoaparát, dať to na youtube a mať milión videní. Dnes si človek môže bez problémov sám vydať knihu, aj pomerne náročnú. Existujú grantové schémy, crowdfunding. Takéto fincovanie vtedy neexistovalo. Samozrejme pretlak množstva je vo všetkom, tá sloboda je neporovnateľná. Skôr vidím rozdiel v tej energii. Vtedy bolo všetko nové. Keď som v 93. nastúpil do reklamy v Prahe, nikto o tom nemal ani šajnu. Robili sme veci s dobrými filmovými nápadmi, ktoré by dnes neboli možné, nikto by to nezaplatil. Vtedy sa aj v komerčnej sfére dali robiť výpovede, ktoré by dnes trh neakceptoval. Ale zasa umelecká sféra má dnes obrovské možnosti ako sa dostať medzi ľudí.

Si hudobník, šéf Rádia FM, spisovateľ, filmár, majiteľ vydavateľstva. Ako to všetko stíhaš? Čo ťa z tých aktivít najviac baví?

Niektoré veci som musel popri rádiu odložiť, tažke vydavateľstvo aktuálne spí. Prestal som hrať s kapelou, pesničky nerobím, občas niekomu vyprodukujem platňu. Robil som to Martine Javor a teraz pomáham mladej banskobystrickej kapele Adalbert. Ale, vlastne každý má toho extra veľa, aj ty nie? Táto uponáhľaná doba umožňuje, že sa môžeš “naliať” na jednu platformu, či už hudobnú alebo filmovú a dať do nej veľa energie. Keď to robíš dlhé roky, tak sa dostaví aj výsledok, ako v bol našom prípade film Kandidát, ktorý prekročil hranicu 100,000 divákov, a to je úspech, na ktorý sa dá nadviazať. Urobil som si hierarchiu v tom, že prioritou je pre mňa film, keďže som ho vyštudoval.

Dokončili sme film Strach, ktorý by na jeseň mal ísť do distribúcie a teraz sa ho snažíme dostať na niektorý z veľkých Ačkových festivalov. A popri tom píšem, keďže najťažšie je dnes zosúladiť ľudí na jeden termín. Tak som si povedal, že kapela a podobné veci pôjdu trochu bokom, a budem sa dohadovať sám so sebou, lebo sadnúť si v noci a písať knihu je omnoho jednoduchšie ako zorganizovať, aby sa kapela stretla v skúšobni. Aktuálne je popri rádiu písanie z mojich aktivít pre mňa najdôležitejšie.

V Rádiu_FM si päť rokov. Čo sa tam za ten čas zmenilo? Alebo nebolo treba nič meniť, lebo všetko išlo samospádom?

To treba vždy. Po prvé, musíš ho chrániť od rôznych tlakov, či už okolo financií alebo aktivít. Vždy sú skupiny, ktoré by chceli, aby to fungovalo inak. Musíš robiť aj ten lobbying, aby nikto do rádia zbytočne nezasahoval, aj to je dôležitá súčasť mojej práce. Keď som nastupoval, mal som veľkú ambíciu preraziť širšie do hudobnej scény. Ona je dosť široká, len ju bolo treba objavovať. Urobili sme po mojom nástupe pomerne veľké zmeny ako niekoľko večerných diskusných relácií a spustili formát Demovnica, do ktorého sa nám prihlásilo množstvo kapiel a každé dva mesiace robíme aj koncert v Nu Sprite. Mám pocit, že scéna sa v rádiu veľmi slušnej rozšírila.

Hráme omnoho viac domácej hudby a nielen preto, že by nám to prikazovali kvóty, ale preto, že sme to chceli sami.

Kapiel, ktoré začínali pred pár rokmi v Demovnici a presadili sa na scéne, v kluboch, na festivaloch, ako Katarzia alebo Millhouse či Martina Javor, je už dosť. Vzniklo aj pomerne dosť vydavateľstiev, čo sa venujú novej hudbe. Veľmi ma to teší a myslím si, že to bude tá stopa, ktorú som v rádiu zanechal. Spolu s Radiohead Awards, ktoré sme rozšírili z odovzdávania cien o vlastný dvojdňový festival, kde si Slovenský Rozhlas od skladateľov objednáva premiéry. To sú také výsledky, že aj verejnosť to po piatich rokoch začína vnímať pozitívne.

Radiohead Awards

Mohol by sa tento ekosystém rozvíjať aj bez verejných peňazí, bez Rádia FM?

Mohol, ale chcelo by to obrovské úsilie od niekoho iného, nejakého komerčného rádia. V 90. rokoch bola taká situácia, že komerčné rádia hrávali aj napríklad Bezmocnú hŕstku, vtedy sa dalo pomerne ľahko odprezentovať novú pesničku v oveľa širšom merítku ako dnes.

Ale od začiatku 21. storočia sa tie rádiá vyprofilovali a nezahrajú čokoľvek zo slovenskej scény. My sme v podstate jediné rádio, čo tú stovku interpretov hráva. Žiadne iné rádio nezahrá napríklad Katarziu alebo Billy Barman či Fallgrapp. A to je pritom pop.

Ale iné rádia sú tak naformátované, že im to dramaturgia nedovolí.

Bez Rádia_FM by táto celá scéna mohla veľmi ťažko existovať. Ale rovnako by sme my nemohli existovať bez tých kapiel, tá fúzia je úžasná v tom, že sa vzájomne podporujeme.

Umožňujeme napríklad kapelám hrať v tej veľkej päťstovkovej sále v rozhlase a to je pre hudobníka zážitok na celý život. A samozrejme, sú tu aj RHA, ktoré prispeli k tomu, že sme túto scénu veľmi silno zmedializovali.

 

Keď sme pri pope, čo odlišuje kvalitný pop – ten, čo sa hráva na Rádiu_FM – od toho bezduchého?

Tie kapely, čo sa dostanú do Rádia_FM sú o ľuďoch, ktorí sa zaujímajú o okolité dianie, určite by nešli voliť fašistov, chcú demokraciu a slobodu slova bez akýchkoľvek zákazov. Vo svojej podstate sú slobodní, sami si veci vymyslia, zaplatia štúdio, a tú slobodu dokážu prenášať aj na svojich poslucháčov.

Popové hviezdičky v komerčných rádiách sú vyfabrikované, vyprodukované od A po Z, niekto im stále hovorí, čo majú robiť. Potom to nemá obsah.

Spôsobili kvóty aspoň to, že ustali finančné tlaky na rádio, keďže muselo hrať viac domácej hudby a plniť tak ten „vyšší cieľ?“ Bolo ich naplnenie pre rádio výzvou, ak chcelo zachovať kvalitu?

Môj osobný názor je, že štát neurobil dobre, keď ich zaviedol aj na komerčné rádia. Neviem, prečo by niekto, kto si to platí zo svojich peňazí, mal dostať od štátu nariadené, čo má hrať, to dosť nefér pre to trhové prostredie. Vo verejnoprávnom rádiu je správne, že nejaké kvóty majú a že ich napĺňajú.

My s nimi nemáme žiadne problémy, teraz sme ich dva mesiace dokonca prekročili. Pomohlo tomu aj to, že sme už pred piatimi rokmi vymysleli tú Demovnicu. Boli sme na to svojim spôsobom pripravení, a v rádiu sa tak objavujú kapely, ktoré by za iných okolností v médiách nemali šancu, napríklad kapely z malých miest, veľa elektroniky alebo gitarové kapely. Samozrejme, zasahuje to do dramaturgie, musíš dávať pozor, aby si domácou hudbou nezahltil denné vysielanie, lebo bez noviniek zo zahraničia ho ľudia prestanú počúvať.

Ale sú aj formáty, kde často hrá 100 percent slovenskej hudby, ako napríklad v Od Veci_FM. Fakt je jej dosť a môžeme si vyberať, nemusíme rotovať to isté. Často hráme veci, čo nie sú vyslovené rádiové hity, inde by si asi 7-minútovú pesničku od Pary nepočul.

Čo ťa na scéne v poslednej dobe zaujalo?

V poslednej dobe Adalbert, preto som sa rozhodol, že im pomôžem produkovať album, vypustili sme von prvý singel. Ak všetko pôjde dobre, tak by mohli byť predskokanom pre Placebo na júnovom koncerte v Bratislave, zatiaľ sa to promotérom páči, uvidíme ako to dopadne. Páči sa mi to, ako sa presadil folklór, napríklad Katka Malíková. Z gitarového sveta nová prešovská kapela Papyllon. Sú tu kapely na takej úrovni, že nemajú problém s jazykom, tie decká strávia rok na strednej škole v Amerike a zrazu vedia spievať bez prízvuku, nepoznal by si, že spieva Slovák. Veľmi slušne sa to za posledné roky rozbehlo, začína sa nová exportná doba pre slovenskú hudbu. Možno aj preto, že sme toľko kapiel vytiahli. Začali sa o ne zaujímať promotéri a vydavateľstvá, ponúkajú ich na showcaseové festivaly. The Ills vystúpili na Islande, v Slovinsku, teraz majú šnúru po západnej Európe, to sú úžasné veci, a pritom je to inštrumentálna hudba.

Myslím si, že aj im sme veľmi pomohli my, lebo je to inštrumentálna hudba a ja si neviem predstaviť, že by ju pred piatimi rokmi rádio hralo v dennom vysielaní. Fúzy Múzy sú ďalší príklad, minulú rok boli na Szigete, začal s nimi hrať David Kollár, čiže zrazu sa o mladých hudobníkov začali zaujímať aj hudobníci z experimentálnej jazzovej scény a spolupracujú s nimi. A super je aj to, že kluby na tieto nové kapely reagujú.

Myslíš, že kultúra a zvlášť hudba reaguje dostatočne aj na život okolo nás?

Rozbehlo sa to správnym smerom. My sme pred štyrmi rokmi vypustili Kandidáta, odvtedy vznikli ďalšie filmy, ktoré sú adaptáciami slovenských kníh a sú angažované. Napríklad Únos, ktorý aj keď je podľa mňa režijne nezvládnutý, urobil úžasnú vec vo veľkej spoločenskej diskusii na tému Mečiarových amnestií. Krajina na to nebola pripravená, lebo reflexií na veľké spoločenské témy nebolo za posledných 20 rokov tak veľa.

To sa týkalo aj literatúry, aj filmu, aj muziky. Dnes tu zmenu vidíš aj v hudbe. Tono S urobil skladbu o Mečiarových amnestách, veľa kapiel sa začalo vyjadrovať k spoločenskému dianiu a mladí ľudia na to reagujú. Ostatne, aj skladba Sloboda od Billy Barman je veľmi silne angažovanou pesničkou. Sloboda slova sa rozširuje aj do týchto tém a to je dobre.

Čo preferuješ ako divák či poslucháč?

Ja som obrovský hltač filmov, literatúry aj muziky a dnes je ponuka veľmi široká. Niekedy sa tie akcie prekrývajú a sú aj tri za večer, ale to je určite lepšie ako keď si si nemal čo pozrieť. Kultúra sa zdvihla a nielen v Bratislave, napríklad Košice získali status kultúrneho centra. A to nie sú len veľké mestá, to isté sa deje v Banskej Bystrici alebo Žiline, po celom Slovensku nájdeš bašty, ktoré ponúkajú veľké kultúrne zážitky.

Ja osobne to potrebujem k životu ako soľ, neviem si predstaviť žiť v tichu v lese. Som mestský človek, potrebujem kluby, aby mi ponúkali veľa koncertov a ja si už vyberiem.

Dobrý klubový koncert je niekedy lepší ako vidieť Radiohead vo Wembley.

Zdroj: nuspirit.sk

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 2 x hodnotené
6.8