OK, vezmem Ťa trochu späť v čase. Povedz mi o výlete na Ibizu a o tom, ako to zmenilo Tvoj život?

Do Anglicka som sa vrátil s novým zápalom pre život. Došlo k dramatickej zmene mojej osobnosti a postoju k životu (bol ťažko ranený pri automobilovej nehode). Oakenfold tam oslavoval narodeniny, tak sme si spravili výlet. V Amerike som už veľa čítal o Amnesii a o scéne po záverečných hodinách, takže keď som dorazil, bol som s tým už oboznámený. Ale Trevor bol človekom, ktorý nám naozaj predstavil Ibizu „po záverečnej“! Éčko som si vzal ako prvý. Určite som chcel zažiť všetko. Okamžite som do toho skočil.

Ostatní môj zážitok sledovali a čoskoro do toho vhupol Oakenfold, čo ma najväčšmi prekvapilo. Označil ma za najrozumnejšieho z posádky, ale mal som ďaleko od toho. Potom ho nasledoval Johnny a nakoniec Nicky. Strávili sme tú noc v Amnesii a bolo to neuveriteľné. Nikdy som nezažil niečo podobné na soulovej scéne. Čo si spomínam, soulová scéna bola úplne obyčajná. OK, skvelá hudba, ale celá bola zaostalá. Návšteva Amnesie bola rozprávkovým vyjavením, pretože sme zhliadli medzinárodný kozmopolitný dav, plný krásnych ľudí. Bolo to veľmi búrlivé miesto. Dnes zažijete na Ibize stále veľa zábavy, ale kedysi bolo všetko oveľa prirodzenejšie, pretože postrádala úlohu hlavného dejiska, ktorú plní dnes. Vzrušujúci bol ešte aj fakt, že to miesto bolo predmetom rozhovorov a klebiet.

Aký bol Alfredo?

Úplný alchymista. Spôsobom, akým prepletal hudbu, hudobné štýly. Larry Levan to tak praktizoval v the Paradise Garage a Alfredo mal konexie s Larryho priateľmi. Pevne verím, že to Alfreda ovplyvnilo, jeho zvuk a obzvlášť niektoré housové nahrávky, ktoré si priniesol. Dostal ich od chlapíka prepojeného s the Paradise Garage. Ale naproti tomu mal Alfredo prirodzený talent, veľmi umelecký španielsky spôsob spájania nahrávok a rozprávania príbehu. A každá nahrávka, ktorú hral, mala svoj vlastný charakteristický zvuk. Vyberal si veľmi nezvyčajné kúsky, čím vyčnieval: The Woodentops, the Residents, Elkin & Nelson. Ale tiež jeho housové nahrávky: the Nightwriters, House Nation, Ralphi Rosario a potom pop veci ako Mandy Smith. To bol vrchol, keď naozaj žiaril. Mal to báječné obecenstvo ako všetky veľké kluby. Ja sám som to mal v Shoom.

Mal Alfredo veľký vplyv na Tvoju činnosť v Shoom?

Bol mojím mentorom, spojkou. Smeroval k štýlu liberálnosti mojich hudobných chutí. Tak som vyrastal, počúval rock a soul, ale v klube sa to hrať nedalo.

Keď som sa opýtal Alfreda, prečo Ťa tak inšpiroval, povedal, že to bolo tým, že Ti už boli ukázané obyčaje okolo soulových záležitostí.

Áno. Inšpiroval ma. Ale jeho hudba obsahovala zároveň soul a funk a černošské vplyvy. Ja som vyšiel z čiernej hudobnej scény, ale on hral čiernu hudbu spolu s bielou indie music, pričom dokonca indie nahrávky prezentovali funk a hĺbku. Naozaj som obdivoval, čo robil. Bol lídrom v Európe. Vždy som vravel, že Alfredo bol Levanom Európy a mal the Paradise Garage v Amnesii. Bol to slobodný štát, kde bolo možné čokoľvek.

Keď si sa vrátil, cítil si sa akoby si bol na misii?

Na veľkej misii.

Danny Rampling Čo spôsobilo, že si to takto pociťoval? Myslel si si, že to bude v Anglicku strašné, alebo si chcel mať niečo z Ibizy tu?

Oboje. Bola to energia, hnacia energia. V tom čase sa všetko pohybovalo v rozmedzí 105bpm – 110bpm. Nič, možno až na nejaký ten jazz, nedosiahlo 120bpm. Žiadna tanečná hudba nemala taký počet úderov. Nebola tam energia. Predovšetkým to bola príležitosť stať sa DJom. Mal som predstavu, že túto hudbu chcem hrať a vracať sa k nej a úplne zmenila moju show na rádiu Kiss. Chcel som nájsť toľko housových nahrávok, koľko sa len dá. Rozhodol som sa založiť svoj vlastný klub. Hral som na zamestnaneckej party chlapíka vo fitness centre, bolo to v časti Londýna, o ktorú sa nik nezaujímal a mali pokoj aj od polície, takže sa dalo žúrovať celú noc. Našťastie som vtedy stretol svoju manželku Jenni a ona mala manažérske zručnosti z oblasti módy. Takže som našiel túto hudbu a aj sa zaľúbil, všetko naraz. 1987 bol brilantným rokom. Jenni ma veľmi podporovala a hovorila: „máš na to, aby si to dokázal“, pretože ostatnými londýnskymi klubmi cesta neviedla.

Našlo sa niekoľko lokalít, ktoré sa pripojili, ako the Jungle a Delirium atď.

Je to tak. Delirium bolo miestom, kde clubbing letel. Ale vtedy pojal len 300 – 400 ľudí. Stopli to však príliš skoro, okolo októbra, novembra 1987, práve keď sa všetko malo stať masovkou. Nerozpoznali príležitosť, ktorá mala prísť. Všetci ľudia z Amnesie, anglické decká, boli na parkete v Deliriu. Noelova hudba bola fantastická a Mauriceova ešte lepšia, bol brilantný. V Astorii kombinovali hip-hop a house, ale bolo to veľmi drsné. Išiel som tam na koncert Schoolly D a bolo to strašné, tak som sa rozhodol cestovať, aby som zistil, čo tu ešte máme. Ale Delirium bolo skvelé. Mal som tam dvoch fantastických DJs, ale predbehlo to trošku svoju dobu. Jungle bol tiež obľúbeným klubom. Colin Faver bol vtedy mojím obľúbeným britským DJom, preto odohral pre mňa v Shoome veľa nocí. Bol pre mňa úžasným, technicky brilantným DJom. Mal nezvyčajný zvuk s nemeckými vplyvmi, frankfurtské záležitosti zmixované s Detroitom. Keď som ho prvýkrát požiadal, aby hral, bol trochu neistý. Myslel si niečo ako: „Čo je zač, nie je nikto“. Tretiu alebo štvrtú noc súhlasil s hraním a potom chcel hrať každý týždeň. Čo sa týka propagácie, nebola táto noc ukážková, ale odpálili sme to a preskočili Delirium, the Jungle a Pyramid. To boli kluby, na ktoré sme sa zamerali.

Ako dlho to trvalo, pred tým ako sa to naozaj rozbehlo?

Prvýkrát hral so mnou ojedinelý groove funky DJ Ian. Zúčastnili sa dve skupinky návštevníkov. Polovicu tvorili housoví fanúšikovia („Amnesiaci“) a druhú priaznivci vzácneho funky – Special Branch soul skupina. Ian hral svoju hudbu unikátneho groove a ja som hral house. Tú noc tam bol Carl Cox. Ja som vtedy ani len nevedel o bpm nahrávok. Ale Carl ma upozornil. Tamtá má 118 a táto 122, potrebuješ trochu zvýšiť bpm prvej! Tak som sa musel veľmi rýchlo učiť. Nebolo to vždy o dlhých mixoch, ale bol som dosť odvážny, aby som ich skúsil.

Ľudia rozprávajú o náruživosti atmosféry v Shoom. Je to pravda?

Takmer som prišiel o život, tak sa mi vrátil entuziazmus k životu ako takému a cítil som sa ako znovuzrodený. Bol som ohromený a vzrušený, že som stále nažive. Tak sa stalo, že prelomový rok house music a okruh ľudí, ktorí prišli do klubu, vytvorili ten intenzívny feeling. Určite svoju úlohu zohral aj môj, pocity zintenzívňujúci zážitok, ktorý som zdieľal. Dôležitú rolu to hralo aj v tom zmysle, že ľudia, ktorí to zažívali, potom začali veriť, že som akýmsi mesiášom, a to ma naozaj strašilo. Shoom zažil aj obdobie, keď sa ma skupina ľudí pokúšala vítať ako mesiáša a bol som tým trochu znepokojený. Celkom ma to desilo, lebo sa to stalo intenzívnym.

Danny RamplingAko sa to prejavovalo?

Bol tam jeden chlapík, ktorý nalistoval stránku v Biblii a v jednom odseku bolo moje meno. Povedal: „Toto si Ty! Toto si Ty! Toto je to, čo sa práve odohráva!“ Úplne som spanikáril. Títo ľudia brali veľa LSD! (Smiech) Ja som to v tom období vôbec nebral, naozaj som sa o to nezaujímal. Bolo to zvláštne obdobie. Ale vzrušujúce. Ľudia to okamžite prijali. S pribúdajúcimi dňami, bol Shoom ako house party, otváral dvere každému, kto prišiel s kladným prístupom, zdieľal náš postoj a chcel byť súčasťou. Ak ľudia prišli a postávali, požiadal som ich, aby odišli. Ak vyzerali nudne, boli unudení a len sa prizerali, bol som zdvorilý a povedal: „vrátime vám peniaze a môžete odísť“. Niekedy ľudia odišli a to bolo fajn. Mohli tak prísť iní, ktorí naozaj chceli. Nebyť hrubý a povýšenecký. Boli sme si dobre vedomí toho, o čo v klube ide. Bola to osobná záležitosť – cítiť sa pohodlne a byť súčasťou celku. Nebolo to len prísť do klubu: ľudia boli súčasťou niečoho.

Necítil si sa ako reformátor, čo sa týka vedenia ľudí a učenia ich tomu, čo si zažil?

V tom čase áno. Rozhodne. Boli to slávne časy. V klube to bolo očividné. Tá energia, čo tam prúdila. Určitými nahrávkami, dynamikou tanca som sa dostal do tranzu. Tak ako sa do tranzu dostávajú tancom rôzne kmeňové spoločenstvá. Bez požitia drog, len prostredníctvom hudby, energie, osvetlenia, energie od ľudí, ktorí možno boli na drogách a ducha jednotlivých hudobných kúskov. Príkladom je „Your Love“ od Frankie Knuckles, ktorý vyvolal štádium tranzu pri mnohých príležitostiach a „Let The Music Use You“ od Nightwriters. Myslím si, že tento stav u mňa vyvolal len pohyb tela a pocit, ktorý som vtedy cítil. Bol to krásny zážitok. V poslednej dobe som ale taký zážitok nemal. Myslím, že to bolo kombináciou všetkého, čo sa v tej dobe dialo a ducha ľudských bytostí prítomných v miestnosti. Každý to cítil, každý cítil v podstate to isté.

 Do akej miery boli zámerné paralely so 60. rokmi? Bolo to náhodne?

Naozaj to bola náhoda, pretože čoskoro po tom ako sa Shoom zatvoril, som videl v televízii niečo o Kenovi Kesey a the Magic Bus a o období 60. rokov. Pohupovanie sa do rytmu spolu s celou Amerikou. V skutočnosti sme necestovali po krajine, ale zasiahli sme Brighton a pár iných miest na južnom pobreží, a to evokovalo ducha 60. rokov, ale nebolo to zámerné. Bolo to spojené s propagáciou mieru a jednoty ľudí. Nemalo to nič do činenia s drogami. Ten pocit vychádzal z hudby. V 1987 v danej chvíli tam boli Ce Ce Rogers a Ten City. Ich nahrávky mali významný duchovný obsah prezentovaný cez gospel, R&B a disco. Určite boli zmysluplné a vhodné pre danú chvíľu. Celá vec bola dobre načasovaná. Teraz sa na to pozeráme a vidíme, aký to malo význam v celosvetovom merítku. Prakticky sa to dotklo celého sveta. Je smutné, že niektoré konflikty vo svete stále pretrvávajú… Dajte im house music! Dajte im viac housovej hudby, týmto generáciám, ktoré ju necítia, kvôli zasrane odporným vládcom krajín. Zborili sme veľa bariér počas počiatkov house music. Všetko sa zborilo. Rozbili sa múry. Bol dostatok pracovných miest. Sám priemysel prosperoval. Tam, kde predtým nebolo možné nájsť slušnú prácu, sa otvárali príležitosti v oblasti hudby, umenia, módy a podobne. Všetko to súviselo s tým, čo sa dialo na klubovej scéne.

Predpokladám, že kvôli mnohým veciam, ktoré si robil a faktu, že drogy boli ilegálne, si bol považovaný za akéhosi vyhnanca. Cítil si sa tak?

To len pridalo na vzrušení z toho všetkého. Keď boli dvere zatvorené, mohol si robiť, čo si chcel. Bol to náš vlastný štát slobody. Bol to slobodný štát, ako by to vo všeobecnosti tak aj malo byť. Na začiatku neboli v klube žiadne obmedzenia. Mohol si robiť všetko, čo si chcel a čo prispelo k atmosfére. Ako vo všetkých dobrých kluboch, ktoré obstáli v skúške času. Takže v určitom zmysle sme vyhnancami pravdepodobne boli… Bolo to obdobie vyhnanstva. Ani úrady si neboli vedomé toho, čo sa dialo. Čo bolo skvelé, lebo sme organizovali ilegálne party. Mohli sme z toho mať problémy, Ale bola to party a policajné zložky mali našťastie porozumenie. Prebiehalo to hladko. Návštevníkmi boli dospelí ľudia, prevádzkované to bolo efektívne a bezpečne. Polícia na nás nabehla, len keď šialenstvo a výčiny vyvrcholili. A zasiahlo to bohužiaľ nás všetkých. Ale tie dni k tomu smerovali, smerovali k acid housu a parties v skladoch. Polícia to vo všeobecnosti tolerovala a tvárila sa, že nič nevidí. Nechávalo ich to chladnými. Nanešťastie to skončilo. A potom ten komický krvavý Criminal Justice Bill, ktorý veľa návštevníkov superklubov ignorovalo. Voči návrhu zákona sa chovali veľmi ignorantsky. Len hŕstka iných kluberov sa toho chytila a vystúpila proti návrhu.

Aký to malo vplyv na britskú spoločnosť a hudbu?

Malo to veľmi pozitívny vplyv. Spočiatku bola britská mládežnícka kultúra dosť nejednotná. Rozdielne mládežnícke skupiny. Hudba a extáza spojili veľa ľudí. Dalo to dokopy obrovské percento londýnskej mládeže. Všetko sa dramaticky zmenilo. Boli tam paralely medzi hnutím acid housu a 60. rokmi. Vlády boli veľmi represívne, nebolo veľa možností. A zrazu prišlo toto, možnosť v podobe klubu a pôsobenia kultúry cez dav ľudí, ktorí ho navštívili. Malo to lavínový efekt na ľudí, ktorí boli v podobnej situácii ako ja, na ľudí, ktorí boli brzdení. A odkaz znel: Urob to sám. Došlo k nejakým politickým zmenám, ale postoj ľudí bol v zmysle, že kto sa stará o to, čo vláda robí, ideme v tom pokračovať sami, z umeleckej alebo ilegálnej stránky. A najviac možností, ktoré sa naskytli, bolo aj tak ilegálnych! Všetko to boli čierne peniaze.

Ako Ťa to obdobie zmenilo?

Bolo to najšťastnejšie obdobie môjho dospeláckeho života. Čas najväčšieho naplnenia. Po 7 rokoch bojovania za miesto DJa som dostal príležitosť a využil ju. Bol som nekonečne vďačný, že sa mi to po všetkých tých útrapách nakoniec podarilo. Ale nestrácal som nadšenie a vieru. Nebolo to o peniazoch. 300 £ za zvukový systém, personál pri vstupe, nájom budovy. Keď bola dobrá noc, presne toľko sme počas nej zarobili.

Shoom mal veľmi prísnu politiku vstupu, však?

Bol to priestor pre 250 ľudí, tak potom začínali byť ľudia voči tomu pohoršení. Nebolo naším úmyslom, mať to len pre určitý okruh ľudí. Vyvíjalo sa to. Uskutočňovalo sa veľa underground parties. Veľmi to priťahovalo pozornosť zlých médií. Tri roky pred tým, ako vypukla tá scéna šialenstva, to bolo neuveriteľné. Ľudia, ktorí žili v 60. rokoch povedali, že to bolo lepšie ako 60. roky. Mohol si byť na party každú noc v týždni s ľuďmi zo všetkých spoločenských vrstiev. Bolo to úžasné. Takou konkrétnou party bol Hedonism, kde hrali Soul II Soul, Colin Faver, Justin Berkmann, Norman Jay. Jednej noci som tam išiel tancovať a bolo to brilantné.

Vo Wembley sa odohrala ilegálna party (rave), kde prišlo veľa Shoomerov a pokúsili sa zastaviť prichádzajúcich ľudí, však?

Áno, bolo to Shoom militantné krídlo.

Ale nemali ste pocit, že toto je mimoriadna záležitosť a my to nechceme zničiť?

Áno mali. Preto televízne štáby, ktoré občas prišli, boli zadržiavané v úzadí, lebo sme vedeli, že to bolo škodlivé a deštruktívne pre prebiehajúce aktivity. A tiež preto, že to bolo ilegálne a rebelské. Prečo by sme ich mali prijať? Čo nám dali? To bola naša scéna. Popritom sa scéna neubránila komercializmu, vďaka ľuďom ako Colston-Hayter, Dave Roberts a dokonca aj Oaky, on to skomercionalizoval. Priznal, že bol obchodníkom hneď od začiatku. Ja som to nebral ako biznis, robil som to z lásky k party. Party sa konala každý týždeň. Chcel som, aby ostala niečím výnimočným. Toho času bola vnímaná ako elitárska a možno aj bola. Niektorým bol odopretý vstup, ale možno keby nebol, netrvalo by to tak dlho, ako to trvalo. Bolo to ako tajné spoločenstvo. Bolo to tajnostkárske a výnimočné. Stretával sa tam magický mix ľudí, a to malo na nich vplyv. Veľakrát som chcel otvorene prehovoriť o tom, čo sa dialo, ale Jenni povedala: „Nie, ak tak urobíš, bude to mať vážne dôsledky.“ Tak som nepovedal nič, aj keď som niekedy mal. Obávala sa úradov.

Tiež to bolo miestom, kde sa prvýkrát prezentoval kult DJa. Bol si pre nich tak trochu hrdina…

Pre niektorých mesiáš… Pre niektorých to bol mystický zážitok a ja som to chápal, lebo tam vtedy panovala veľmi nezvyčajná energia. Kombinácia hudby, stavov mysle a silného spojenia medzi ľuďmi. Keď som tam hral, tak som nebol pod tým vplyvom. Mal som na starosti podnik. Takže zodpovednosť, ak by sa objavili úrady, bola na mojich pleciach. Zvykol som si dať pred hraním škótsku, aby som si upokojil nervy.

Povedz mi o Pure Sexy a Glam.

Bolo to obdobie upratovania, rehabilitácie. Všetko sa tak skomercionalizovalo. Naozaj desivé. Točilo sa v tom veľmi veľa peňazí, kriminálnych gangov a veľa ľudí sa odpísalo braním drog. Už sme sa necítili byť súčasťou. To isté, čo sa stalo v 60., ľudia stratili kontrolu nad svojimi životmi a moc nad vecami. Boli sme stiesnení, a to nás hlboko ovplyvnilo. Bola to reakcia na výprask. Tak sme sa vzdialili iným smerom a boli silno kritizovaní. Klub sme zatvorili, predtým ako sa zatvoril sám. Posledné mesiace v Shoome boli ťažké. Všetko upadalo a nebola zábava. Poslednú noc sme navrátili všetky klubové zvyklosti, nakúpili šampanské a rozdali každému v klube. Skvostná noc!

Aké boli spojenia medzi Shoom a Kiss?

V piatok popoludní medzi štvrtou a šiestou som mal svoju show. Najlepšie spomienky mám z Cable Street, Hackney. Bolo to v Manassehovom byte na asi 23. poschodí. Bol odtiaľ nádherný výhľad na celý Londýn. A keď sa house rozmáhal, všetka tá energia a pocit a výhľad z 23. poschodia sa vtedy manifestovali v Kiss. Bolo to veľmi populárne a pre mňa aj vzrušujúce. Podstúpil som premenu od hrania nezávislého soulu k tejto nádhernej novej hudobnej forme, ktorú som prijal za svoju. Bol to ohromný pocit. Veľmi dobré obdobie vysielania.

Boli to takmer tie isté nahrávky?

Áno. Tiež aj tie baleárske. Čo toho času Gordon nemohol chvíľu pochopiť. Potom prišiel do klubu, uvidel, o čo ide a povedal: „Robíš správnu vec. Len pokračuj.“ Bola to dobrá podpora. Bol veľmi chápajúci muž, viete, Gordon Mac. Jeho hudobný vkus mal široký záber. Čo, myslím, tak musí byť. Nanešťastie sa to teraz trochu vytratilo.

Kedy začalo Radio One?

Bol som tam šesť rokov, možno v 1996?

Aké to bolo byť v Radio One a robiť to, čo si robil?

Spočiatku ťažké. V londýnskom Kisse som sa naozaj cítil ako doma, ale začala ma trochu prepadať dezilúzia, pretože sa z pirátskeho rádia zmenili na celospoločenské. Veľa zasahovania do toho, čo by si mal hrať, veľa nových pravidiel. Bolo to veľmi skostnatené. Práve keď som sa chystal opustiť Kiss, ponúkli mi job v Radio One. Spočiatku som si nebol tou myšlienkou istý, ale Jenni sa to zdalo ako neuveriteľná príležitosť, tak som do toho šiel. Keď som sa k nim prvýkrát pripojil, sídlili na Regents Street, kde mali svoju show všetci dinosauri rocku. Veľmi odlišný spôsob práce. Prvá nahrávka, ktorú som hral bola „I Get Lifted“ od Barbara Tucker. Trvalo mi viac ako rok, kým som sa cítil pohodlne a tiež sa mi dostalo aj veľa kritiky. Po všetkých tých rokoch hrania na underground scéne. Je to tam teraz také isté, aké to bolo pred 10, 15 rokmi

Aký máš z toho pocit teraz?

Najpozitívnejším aspektom bolo, že som bol týždeň čo týždeň vonku obetujúc veľa pre svoju kariéru, aby som hral hudbu, ktorá pomohla mnohým nezávislým labelom a umelcom. Show bola základňou nezávislých umelcov, ktorí by inak nemali možnosť predať nahrávky navyše. Bol som tam čiernou ovcou. Nehral som hru. Naučilo ma to veľa o svete a biznise. Bolo v tom veľa manažérskej politiky a ja som bol uväznený v krížovej paľbe. Najlepšou časťou bolo vypracovanie sa rádia z juholondýnskeho pirátskeho na národné a globálne, šírené internetom. Väčšina ľudí v rádiu to cítila rovnako. Boli dni veľmi pozitívne aj veľmi negatívne. Keď som odišiel, nedostal som zaplatené za 7 mesiacov, čo len rozjatrilo rany. Nejaký čas som pociťoval voči spoločnosti veľkú horkosť, za tvrdú prácu som nedostal zaplatené nič.

Pomyslel si si vtedy, že DJ sa stane superstar?

Patrick Lilley, ktorý sa v tom viezol so mnou, určite áno. Povedal: „V klubovom živote je toto revolučné. S tým čo robíš, by som ťa rád vzal na svetové turné.“ Dnes musíte byť technicky brilantný s vysokou úrovňou sústredenia, nemôžete byť len zbesilcom za DJským pultom. Ale Patrik v tom niečo videl. Povedal, že sa to stane masovou záležitosťou.

Kedy to povedal?

V 1988.

Zdroj: DJhistory.com | Preklad: Eliška

Ako sa ti páčil článok?
Hodnotenie čitateľov 1 x hodnotené
8.5